Blogy

{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180707000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180731132300], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180707000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180707000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], entryClassPK=[3314816], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.

 

Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť.

 

V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala.

 

Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie.

 

Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.

20180707000000 false odbor [""] null Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. null null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], viewCount_sortable=[243], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ratings=[0.0], viewCount=[243], content_sk_SK=[

Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.

 

Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť.

 

V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala.

 

Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie.

 

Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.

20180707000000 false odbor [""] null Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. null null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], title_sk_SK=[Výchova štátov v Štrasburgu], ddm/11341/text_sk_SK=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.0], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Výchova štátov v Štrasburgu], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/text_fr_FR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], createDate=[20180731132513], title_sortable=[výchova štátov v štrasburgu], ddm/11341/text_tr_TR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180707000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180707000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180707000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180707000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3314815], ddm/11341/text_hu_HU=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180707000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3314814], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180707000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180731132300], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180707000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180707000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180707000000], modified=[20180731132513], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180707000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180707000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/text_pl_PL=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3314816], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180707000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/text_zh_CN=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180707000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[výchova štátov v štrasburgu], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[výchova štátov v štrasburgu], ddm/11341/text_be_BY=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180707000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180707000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.], ddm/11341/text_en_US=[Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý. Najviac nám podkurovala Rada Európy (RE), hoci protislovenským kurivom ju zásobovali iní. Prvá výstraha v Štrasburgu prišla hneď v januári 1993, keď výbor ministrov posudzoval žiadosť Slovenskej republiky o prijatie do RE. Nášmu južnému susedovi sa zdalo, že čerstvo prijatá slovenská ústava považuje menšiny za vnútorné ohrozenie štátu, a nevynechal príležitosť o svoje obavy sa podeliť. V júni Parlamentné zhromaždenie RE vyzvalo v stanovisku č. 175 (1993) slovenské orgány, aby eliminovali z legislatívy všetky zákony a dekréty obsahujúce prvky diskriminácie skupín alebo etnických národnostných komunít, osobitne obsahujúcich „kolektívnu vinu“. V kuloárovom jazyku išlo o takzvané Benešove dekréty, ktoré však vydal československý prezident, a nie slovenské orgány. Zaujímavé, že od Česka sa takéto zrušenie dekrétov nepožadovalo, ani predtým od ČSFR, ktorá v roku 1991 prijímaciu procedúru do RE absolvovala. Slovenská republika sa v nervóznej atmosfére 30. júna 1993 stala členom orgánu so sídlom v Štrasburgu. Náš južný sused sa pri hlasovaní zdržal, takže vlastne naše členstvo ako jediný na kontinente nepodporil. Škoda toho gesta, ale už sme azda otočili list a dnes sú naše susedské vzťahy pokojné a konštruktívne ako nikdy. My sa nemusíme nikomu ospravedlňovať za svoj právny poriadok a prístup k národnostným menšinám. No a Štrasburg svojou výchovou pomohol Slovensku dvojako: podloženou kritikou nám otváral oči a nabádal nás k sebareflexii a zaujatou kritikou posilňoval našu ostražitosť i medzinárodné sebavedomie. Štrasburské príbehy Slovenska sa zďaleka neskončili, ale už nie sme v Rade Európy v postavení vystresovaného žiaka pred tabuľou. To je zásadná zmena, hoci… ani so štátnym sebavedomím to preháňať neradno.], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180701000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180731131400], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180701000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180701000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], entryClassPK=[3314756], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.

 

Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné.

 

A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec.

 

Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes.

 

Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180701000000 false odbor [""] null Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. null null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], viewCount_sortable=[830], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ratings=[0.0], viewCount=[830], content_sk_SK=[

Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.

 

Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné.

 

A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec.

 

Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes.

 

Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180701000000 false odbor [""] null Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. null null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], title_sk_SK=[Cesty a chodníky], ddm/11341/text_sk_SK=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.0], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Cesty a chodníky], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_fr_FR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], createDate=[20180731131611], title_sortable=[cesty a chodníky], ddm/11341/text_tr_TR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180701000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180701000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180701000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180701000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3314755], ddm/11341/text_hu_HU=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180701000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3314754], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180701000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180731131400], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180701000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180701000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180701000000], modified=[20180731131612], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180701000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180701000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_pl_PL=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3314756], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180701000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_zh_CN=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180701000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[cesty a chodníky], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[cesty a chodníky], ddm/11341/text_be_BY=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180701000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180701000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.], ddm/11341/text_en_US=[Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete. Jeho ozbrojenci, kedysi obávaní drsní Švajčiari, dnes vyzerajú ako nalakované kanáriky – koho už len tí zaženú svojimi halapartňami? Nikto sa Vatikánu nebojí, ale všetci ho rešpektujú: kresťania, inoverci aj ateisti. Nie je členom žiadnych medzinárodných organizácií, skupín či klubov. Napriek tomu v mnohých štátoch, aj v SR, pápežskí nunciovia stoja na čele diplomatického zboru. Nuž zázrak, čo iné. A keď tak hľadám racionálny základ onoho zázraku, spomeniem si na starého otca, s ktorým som chodieval na huby. On vždy kráčal lesom nenáhlivo a rovno, ja som pobiehal cikcakovito v presvedčení, že takto ponachádzam húb viac. A raz som zablúdil, pol dediny ma hľadalo do rána. „Chlapec mój, nikdá neopúšťaj cestu pre chodník,“ povedal na druhý deň starý otec. Prečo o tom práve teraz? Pred 25 rokmi, v júni 1993, prvý prezident SR Michal Kováč navštívil Vatikán, za pontifikátu Jána Pavla II. Protokolárne tam išiel ako hlava štátu, ale v skutočnosti to bol (myslím) hľadajúci pútnik, jeden z mnohých. A Svätý Otec vtedy povedal: „Urobil sa už značný kus cesty. Vieme však, že treba ešte veľa prejsť, aby celý kontinent mohol žiť v pokoji a dosiahol vyrovnaný blahobyt. K tomu je potrebné, aby hlboké korene, ktoré v jeho krajinách nikdy neodumreli, živili vedomie a nádej Európanov, počnúc bohatstvom ich tradície.“ Akoby to povedal dnes. Vatikánska diplomacia nám nemôže byť modelom, už len preto nie, že podľa ústavy sa SR neviaže na nijaké náboženstvo. Potrebujeme jej však pozornejšie načúvať. Azda práve idea cesty, ktorou odhodlaní a rozvážni dokráčajú k cieľu a nedajú sa odlákať na chodníky, jej dáva vnútornú silu, akou nedisponuje žiadna iná diplomacia. A ešte, ako sa krásne vyjadril jeden nuncius: Svätá stolica nemá nikdy naponáhlo. Aj ten čo nikdy neotvoril Bibliu, vie, že cesty Pána sú nevyspytateľné. Žiada sa dodať, že jeho chodníky tiež. Ale štátom predsa len viac svedčia dlhé cesty, hoci aj s rázcestiami, ako krátke kľukaté chodníky. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180617000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180731131600], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180617000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180617000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], entryClassPK=[3314771], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.

 

Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata.

 

Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla.

 

Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku…

 

No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180617000000 false odbor [""] null Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. null null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], viewCount_sortable=[222], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ratings=[0.0], viewCount=[222], content_sk_SK=[

Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.

 

Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata.

 

Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla.

 

Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku…

 

No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180617000000 false odbor [""] null Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. null null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], title_sk_SK=[Červené karty], ddm/11341/text_sk_SK=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.0], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Červené karty], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_fr_FR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], createDate=[20180731131917], title_sortable=[červené karty], ddm/11341/text_tr_TR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180617000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180617000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180617000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180617000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3314770], ddm/11341/text_hu_HU=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180617000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3314769], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180617000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180731131600], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180617000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180617000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180617000000], modified=[20180731131917], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180617000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180617000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_pl_PL=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3314771], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180617000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_zh_CN=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180617000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[červené karty], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[červené karty], ddm/11341/text_be_BY=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180617000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180617000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.], ddm/11341/text_en_US=[Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný. Načo potom slúži taký trest? Nuž, najčastejšie na sankcionovanie konkrétneho špióna pod diplomatickým krytím alebo diplomata, ktorý závažne či zištne porušil miestne zákony. Vysielajúci štát to schytáva akoby popri tom: veď je faktickým ručiteľom za svojho diplomata. Vyhosťovanie je starý nástroj nepísaného obyčajového práva. Do kodifikovaného medzinárodného práva vstúpilo relatívne nedávno cez Viedenský dohovor o diplomatických stykoch v roku 1964. Štát môže kedykoľvek označiť cudzieho diplomata za osobu non grata, a nie je povinný vysvetľovať dôvody. Časom vyhosťovanie špiónov takmer zovšednelo, a istú skúsenosť s tým už má aj Slovensko. Lenže pozor: vyhosťovanie ako nástroj spojeneckej solidarity, ako prejav politického (symbolického) postoja štátu, navyše pod vonkajším tlakom – to je voľačo kvalitatívne nové, s čím sa naša diplomacia doteraz nestretla. Jeden sympatický a spriatelený minister zahraničia sa pochválil, že v prepočte na počet obyvateľov jeho krajina vyhostila viac ruských diplomatov než iné. Som toho názoru, že zapájať sa do takýchto čudných hitparád neradno. Spojenecká solidarita Slovenska by sa nemala premeriavať tým, koľko „Ivanov“ dostane od nás „kopačky“, povedané jazykom nižšej mediálnej cenovej skupiny. Hoci treba uznať, praktické by to bolo: koľko diplomatov štát vyhostí, toľko bobríkov solidarity získa. Potom stačí len spočítať bobríkov, na to netreba ani kalkulačku… No nežartujme, téma je príliš vážna. Pri takýchto rozhodnutiach, rovnako ako pri červených kartách vo futbale, platí nie názor fanúšikov či komentátorov, ale iba verdikt samotný. Ak ho urobili doma (nie v cudzine) tí, ktorí majú na to demokratický mandát, a ak sa riadili záujmami štátu, potom je kritika ich rozhodnutia síce legitímna, ale druhoradá. Kritérium spravodlivosti sa v tomto prípade použiť nedá. A otázku správnosti či nesprávnosti politického rozhodnutia nech si mysliaci občan zodpovie sám. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
  • 07.07.2018
    | Blog
    Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.
  • 01.07.2018
    | Blog
    Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.
  • 17.06.2018
    | Blog
    Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.
  • 08.06.2018
    | Blog
    „Zmluvy sú ako mladé devy alebo ruže: vydržia presne, koľko vydržia." To nevyriekol hravý dekadentný básnik, ale veľmi seriózny generál Charles de Gaulle.
  • 03.06.2018
    | Blog
    My Slováci murovaniu rozumieme, aj medzinárodne. Však naši predkovia zmurovali nielen Budín a Pešť, ale aj Viedeň, Segedín či Záhreb. Zarobili tam bagateľ, lenže čo postavili, doteraz stojí. To nie je romantická legenda o zlatých slovenských rukách, ale realita maltou spevnená. Azda to v nás zanechalo aj genetické stopy: zmysel pre poctivú robotu, na ktorú je spoľahnutie.
  • 18.05.2018
    | Blog
    Tvorivá diskusia je naozajstné umenie. Ale načo vlastne človek potrebuje umenie? Aby sme nezomreli, keď sa nám odhalí životná pravda - povie filozof.
  • 12.05.2018
    | Blog
    Keby sa vyberalo profesionálne heslo pre diplomatov, budem hlasovať za toto.
  • 05.05.2018
    | Blog
    O diplomatoch koluje taký nepekný predsudok, že sa vlastným svedomím príliš nezaťažujú. Načo by aj: veď slúžia štátu, a ten tiež nemá svedomie, iba záujmy. Štát potrebuje spojencov a partnerov, prípadne komplicov a prikyvovačov - ale načo mu je svedomie?
  • 29.04.2018
    | Blog
    Keby sa 193 členov OSN zoradilo podľa veľkosti, vznikne dlhočizný rebríček. Lenže fyzická veľkosť štátu často nezodpovedá tej medzinárodnej.
  • 20.04.2018
    | Blog
    Dokedy žijú tí, ktorým rozdelenie federácie zahýbalo osudmi, jednotné hodnotenie tejto udalosti nebude.
  • 14.04.2018
    | Blog
    Súdiť štáty, to vám je onakvejšia práca, ako súdiť ľudí.
  • 07.04.2018
    | Blog
    Generalissimus Suvorov (1730 - 1800), dengľavý vojvodca, vzrastom nie vyšší od Napoleona, ktorý však na rozdiel od korzického nafúkanca nikdy neprehral žiadnu bitku, povedal: „Kto sa bojí Boha, nech sa nebojí nepriateľa.“
  • 01.04.2018
    | Blog
    Nedoceneným prínosom k porozumeniu na svete je personifikácia národov cez krstné mená. Zložité? Ale kdeže. Rus je Ivan, Angličan John, Čech hoci Honza. Symbolické meno obsiahne celú krajinu.
  • 17.03.2018
    | Blog
    Chlapčeka v detstve poučia: keď chceš jadro, musíš orech rozhryznúť. On to zoberie doslova, výsledkom býva vylomený zub, našťastie iba mliečny. Odvtedy však vie, že si nemá strkať do úst predmety, ktoré tam nepatria.
  • 09.03.2018
    | Blog
    Kto chcel začiatkom minulého storočia navštíviť v Európe nejakú republiku, nemal veľký výber: Francúzsko, Švajčiarsko, San Maríno.
  • 04.03.2018
    | Blog
    Českých Václavov my Slováci akosi nevieme doceniť - ani tých korunovaných, ani korunových. Vo svätom Václavovi viac ako panovníka vidíme patróna pivovarníctva.
  • 23.02.2018
    | Blog
    Bohatí mávajú vždy viac priateľov ako chudobní. Ale chudoba je naozajstný učiteľ národov, väčší od Komenského. A navyše býva spravodlivá: pomôže iba učenlivým.
  • 16.02.2018
    | Blog
    Lev Nikolajevič Tolstoj raz povedal, že keď sa zlí ľudia dokážu spolčiť, aby robili zlo, potom sa dobrí ľudia musia spojiť, aby tvorili dobro.
  • 09.02.2018
    | Blog
    Za socializmu bol taký vtip. Rus hovorí: „Rozdelíme sa po bratsky.“ Slovák odpovedá: „Niéé, radšej napoly.“
  • 03.02.2018
    | Blog
    Každý štát má svojho kostlivca v skrini - niektoré dokonca celé kostnice.