Blogy

{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180126000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180130112200], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180126000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180126000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], entryClassPK=[3007676], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.

 

My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti.

 

Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička.

 

Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu?

 

Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili.

 

Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180126000000 false odbor ["[\"\"]"] ["null"] Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. ["null"] null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], viewCount_sortable=[56], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ratings=[0.0], viewCount=[56], content_sk_SK=[

Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.

 

My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti.

 

Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička.

 

Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu?

 

Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili.

 

Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180126000000 false odbor ["[\"\"]"] ["null"] Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. ["null"] null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], title_sk_SK=[Peniaze tých druhých], ddm/11341/text_sk_SK=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.1], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Peniaze tých druhých], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_fr_FR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], createDate=[20180130125626], title_sortable=[peniaze tých druhých], ddm/11341/text_tr_TR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180126000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180126000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180126000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180126000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3007714], ddm/11341/text_hu_HU=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180126000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3007674], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180126000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180130112200], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180126000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180126000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180126000000], modified=[20180130125626], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180126000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180126000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_pl_PL=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3007676], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180126000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_zh_CN=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180126000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[peniaze tých druhých], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[peniaze tých druhých], ddm/11341/text_be_BY=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180126000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180126000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.], ddm/11341/text_en_US=[Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko. My poctiví, dane platiaci občania patríme bankám a poisťovniam celí, aj s vnútornosťami, aj s budúcimi vnukmi, ktorí sa ešte nenarodili. Úniku niet, ak len nepríde nový bradatý vizionár z Trevíru alebo hoci z Mekky a nevyvráti svet z pántov (brada nie je podmienkou, samozrejme). Ale tešme sa: žijeme stále v liberálnej demokracii, aspoň medzi Dunajom a Tatrami, takže si môžeme banku či poisťovňu slobodne vybrať v rámci poznanej nevyhnutnosti. Slovenská republika je členom Svetovej banky od 16. januára 1993. Tak to uvádza seriózna publikácia Dejiny Slovenska (Slovart 2007), vydaná za odbornej garancie Slovenskej akadémie vied. Webová stránka Svetovej banky zasa hovorí, že Slovensko je členom od 1. januára sukcesiou. Nuž, zjavne sa niekde vyskytla chybička. Ale presný dátum je tu menej dôležitý ako samotná podstata veci: načo občan potrebuje Svetovú banku so sídlom vo Washingtone, keď si v nej nemôže založiť účet, a zároveň má poruke bankové pobočky doma na každom rohu? Pravdy sa ponúkajú dve. Prvá je akoby oficiálna. Svetová banka bojuje s chudobou vo svete, poskytuje pôžičky tým, čo to najviac potrebujú, a žiaden štát, ak chce byť medzinárodne rešpektovaný, nemôže stáť bokom. Mimochodom, je to uvedomelá inštitúcia: rozhodla sa (z klimatických dôvodov) nefinancovať viac ťažbu ropy a zemného plynu, okrem „výnimočných prípadov“ v tých najchudobnejších rozvojových krajinách, ktoré ropu či zemný plyn potrebujú, aby prežili. Druhú pravdu sformuloval Vladimír Mináč s jemu vlastnou polemickou slinou (Hovory M 2, Formát, 1996) takto: „Občan prepočuje veľké sumy pôžičiek, no obrovské zaťaženie pôžičkami tým neprestane existovať; všetko, do posledného centa, budeme platiť vlastnou slobodou.“ Nuž, občan – suverén, vyber si pravdu podľa vlastného gusta. Ale zaplatíš za ňu vždy, lebo štát nemá iné peniaze, iba tie tvoje. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180120000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180130110500], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180120000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180120000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], entryClassPK=[3007639], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.


Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických.

 

Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie…

 

Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá?

 

Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov.

 

Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

 

 

 

20180120000000 false odbor [""] null Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. null null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], viewCount_sortable=[50], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ratings=[0.0], viewCount=[50], content_sk_SK=[

Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.


Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických.

 

Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie…

 

Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá?

 

Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov.

 

Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

 

 

 

20180120000000 false odbor [""] null Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. null null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], title_sk_SK=[Globálna električka], ddm/11341/text_sk_SK=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.0], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Globálna električka], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/text_fr_FR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], createDate=[20180130110934], title_sortable=[globálna električka], ddm/11341/text_tr_TR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180120000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180120000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180120000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180120000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3007638], ddm/11341/text_hu_HU=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180120000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3007637], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180120000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180130110500], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180120000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180120000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180120000000], modified=[20180130110935], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180120000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180120000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/text_pl_PL=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3007639], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180120000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/text_zh_CN=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180120000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[globálna električka], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[globálna električka], ddm/11341/text_be_BY=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180120000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180120000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.], ddm/11341/text_en_US=[Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil. Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických. Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie… Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá? Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov. Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného. Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk ], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
{scopeGroupId=[10182], ddm/11341/priorita_en_US=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_be_BY=[odbor], priority_sortable=[0.0], defaultLanguageId=[sk_SK], ddm/11341/text_uk_UA=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_hu_HU=[bezna], ddm/11341/vseobecny_autor_ru_RU=[odbor], ddm/11341/newsletter_de_DE=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_pl_PL=[odbor], ddm/11341/anotacia_sl_SL=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/newsletter_fr_FR=[false], ddm/11341/only-zu_it_IT=[false], ddm/11341/newsletter_tr_TR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sl_SL=[20180113000000], ddm/11341/priorita_it_IT=[bezna], portletId=[15], roleId=[10163, 10164], displayDate=[20180130085400], ddm/11341/newsletter_be_BY=[false], expirationDate=[2922789940817081255], ddm/11341/datum_spravy_vi_VN=[20180113000000], ddm/11341/priorita_tr_TR=[bezna], ddm/11341/only-zu_pl_PL=[false], ddm/11341/datum_spravy_uk_UA=[20180113000000], ddm/11341/anotacia_zh_CN=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], entryClassPK=[3007454], ddm/11341/newsletter_vi_VN=[false], assetCategoryTitles=[blog], content=[

Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.

 

Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu.

 

Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne.

 

A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom.

 

Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné.

 

Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180113000000 false odbor ["[\"\"]"] ["null"] Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. ["null"] null null false bezna null ], assetCategoryIds=[2999449], ddm/11341/newsletter_zh_CN=[false], ddm/11341/newsletter_en_US=[false], ddm/11341/anotacia_it_IT=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], viewCount_sortable=[45], assetCategoryTitles_sk_SK=[blog], ddm/11341/text_ru_RU=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ratings=[0.0], viewCount=[45], content_sk_SK=[

Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.

 

Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu.

 

Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne.

 

A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom.

 

Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné.

 

Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk

20180113000000 false odbor ["[\"\"]"] ["null"] Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. ["null"] null null false bezna null ], ddm/11341/anotacia_sr_RS=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], title_sk_SK=[Dvojdomček v stráni], ddm/11341/text_sk_SK=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/priorita_pl_PL=[bezna], ddm/11341/only-zu_pt_BR=[false], folderId=[3007449], version=[1.1], ddm/11341/newsletter_ru_RU=[false], ddm/11341/only-zu_sr_RS=[false], title=[Dvojdomček v stráni], ddm/11341/priorita_uk_UA=[bezna], ddm/11341/text_de_DE=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_fr_FR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_pl_PL=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/anotacia_uk_UA=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], createDate=[20180130092940], title_sortable=[dvojdomček v stráni], ddm/11341/text_tr_TR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_sl_SL=[false], entryClassName=[com.liferay.portlet.journal.model.JournalArticle], ddm/11341/datum_spravy_de_DE=[20180113000000], ddm/11341/anotacia_de_DE=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/vseobecny_autor_es_ES=[odbor], ddm/11341/priorita_ko_KR=[bezna], ddm/11341/only-zu_sk_SK=[false], ddm/11341/text_ko_KR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_es_ES=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/datum_spravy_fr_FR=[20180113000000], ddm/11341/vseobecny_autor_pt_BR=[odbor], ddm/11341/text_pt_BR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/vseobecny_autor_ko_KR=[odbor], ddm/11341/anotacia_en_US=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/anotacia_tr_TR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/priorita_be_BY=[bezna], groupId=[10182], ddm/11341/only-zu_ko_KR=[false], ddm/11341/datum_spravy_ru_RU=[20180113000000], ddm/11341/only-zu_zh_CN=[false], ddm/11341/text_sr_RS=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/newsletter_pt_BR=[false], ddm/11341/datum_spravy_sr_RS=[20180113000000], ddm/11341/vseobecny_autor_hu_HU=[odbor], ddm/11341/anotacia_sk_SK=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/newsletter_sr_RS=[false], ddm/11341/priorita_fr_FR=[bezna], uid=[15_PORTLET_3007619], ddm/11341/text_hu_HU=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], classNameId=[0], ddm/11341/datum_spravy_sk_SK=[20180113000000], ddm/11341/priorita_de_DE=[bezna], type=[general], ddm/11341/anotacia_ru_RU=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/priorita_ru_RU=[bezna], articleId=[3007452], ddm/11341/newsletter_es_ES=[false], priority=[0.0], userId=[1595130], ratings_sortable=[0.0], ddm/11341/datum_spravy_it_IT=[20180113000000], userName=[kristína spišáková], head=[true], ddm/11341/only-zu_ru_RU=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_en_US=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_zh_CN=[odbor], ddm/11341/vseobecny_autor_de_DE=[odbor], publishDate=[20180130085400], ddm/11341/datum_spravy_ko_KR=[20180113000000], ddm/11341/anotacia_pt_BR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/datum_spravy_pt_BR=[20180113000000], ddm/11341/priorita_sk_SK=[bezna], ddm/11341/only-zu_vi_VN=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sl_SL=[odbor], status=[0], ddm/11341/newsletter_it_IT=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_fr_FR=[odbor], ddm/11341/newsletter_pl_PL=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_uk_UA=[odbor], ddm/11341/datum_spravy_en_US=[20180113000000], modified=[20180130092940], ddm/11341/datum_spravy_tr_TR=[20180113000000], ddm/11341/anotacia_fr_FR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/vseobecny_autor_it_IT=[odbor], ddm/11341/anotacia_hu_HU=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/datum_spravy_be_BY=[20180113000000], ddm/11341/anotacia_vi_VN=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/newsletter_uk_UA=[false], ddm/11341/text_sl_SL=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_pl_PL=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_es_ES=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_sr_RS=[odbor], ddm/11341/newsletter_hu_HU=[false], rootEntryClassPK=[3007454], ddm/11341/datum_spravy_pl_PL=[20180113000000], groupRoleId=[10182-10171], ddm/11341/vseobecny_autor_sk_SK=[odbor], ddm/11341/text_it_IT=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/text_zh_CN=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddmTemplateKey=[19701], ddm/11341/priorita_zh_CN=[bezna], ddm/11341/only-zu_fr_FR=[false], ddm/11341/text_vi_VN=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/only-zu_tr_TR=[false], ddmStructureKey=[19502], ddm/11341/text_es_ES=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/anotacia_be_BY=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/priorita_es_ES=[bezna], ddm/11341/datum_spravy_hu_HU=[20180113000000], ddm/11341/only-zu_hu_HU=[false], ddm/11341/priorita_sr_RS=[bezna], ddm/11341/priorita_vi_VN=[bezna], localized_title=[dvojdomček v stráni], treePath=[30303, 3007449], classTypeId=[11341], ddm/11341/only-zu_be_BY=[false], ddm/11341/priorita_pt_BR=[bezna], localized_title_sk_SK=[dvojdomček v stráni], ddm/11341/text_be_BY=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], ddm/11341/datum_spravy_es_ES=[20180113000000], ddm/11341/vseobecny_autor_vi_VN=[odbor], ddm/11341/newsletter_sl_SL=[false], ddm/11341/datum_spravy_zh_CN=[20180113000000], ddm/11341/newsletter_sk_SK=[false], ddm/11341/anotacia_ko_KR=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.], ddm/11341/text_en_US=[Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať. Rozvod sprevádzali mnohé ilúzie a zbožné želania. To bolo rečí o dvojdomčeku, o slovenskej stoličke či hviezdičke v budúcom európskom súhvezdí, pri súčasnom zachovaní spoločného štátu. Že sa s Čechmi akoby rozídeme, ale zároveň zostaneme pohromade. Že hranica bude naďalej iba na mape. Že diplomacia dvoch nových štátov zostane spoločná, veď to takto bude výhodné pre oba. Život však rýchlo ukázal, čo platí dodnes: EÚ sa neskladá z dvojdomčekov ani z kondomínií, ale zo suverénnych štátov. Najprv každý za seba, až potom všetci spoločne. A tak 4. januára 1993 začal na hraniciach Slovenskej republiky a Českej republiky platiť režim colnej a pasovej kontroly. Tam, kde bolo dovtedy voľno, stáli odrazu uniformovaní kontrolóri. Vytúžená štátna samostatnosť narazila, akosi prirýchlo, na realitu spustenej rampy. Keď na jeseň na novej hranici zahynul štátny tajomník ministerstva kultúry, mnohí v tom videli prst Boží: však on ju spoluvytváral! V exaltovanej atmosfére sa aj dopravná nehoda stáva politickým symbolom. Celé to je našťastie minulosť. Za to, že režim colnej a pasovej kontroly s Českom dnes nemáme, reálne môžeme ďakovať EÚ. Keby nebolo jej a Schengenu, asi by nás dodnes táto hranica mátala. Iný dátum dejín štátnej emancipácie: 12. januára 1993 navštívil Slovensko francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, ako prvý člen vlády cudzieho štátu. Zo strany prezidenta Mitterranda išlo o sympatické gesto, hoci hlbokú symboliku v ňom nehľadajme: na ďalšiu návštevu francúzskeho ministra zahraničia sme museli čakať vyše 20 rokov. Príznačne – dnes je práve Francúzsko nádejou budúcej Európy, pretože dokáže nebyť malicherné. Ale hlavné ponaučenie z uvedeného je ukryté vo výroku nesmrteľného Emila Zátopka: „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton.“ Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk], stagingGroup=[false], ddm/11341/newsletter_ko_KR=[false], ddm/11341/only-zu_en_US=[false], ddm/11341/only-zu_de_DE=[false], classPK=[0], companyId=[10155], ddm/11341/priorita_sl_SL=[bezna], ddm/11341/only-zu_uk_UA=[false], ddm/11341/vseobecny_autor_tr_TR=[odbor]}
  • 26.01.2018
    | Blog
    Polovica sveta dnes patrí bankám a poisťovniam. Je to len tvrdenie, nemám to spočítané - iba obavu, či som nezarúbal príliš nízko.
  • 20.01.2018
    | Blog
    Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.
  • 13.01.2018
    | Blog
    Neuralgický bod našej histórie - rozdelenie niekdajšej federácie - dodnes mnohým nedá spávať.
  • 05.01.2018
    | Blog
    Základný rozdiel medzi človekom a štátom je vo veľkosti. Teda, s výnimkou Ľudovíta XIV., ktorý bol sám štátom. V ostatných prípadoch je štát väčší ako človek.