Blogy

Back

Alternatívy rozpadu

Alternatívy rozpadu

20.4.2018 | Blog

Dokedy žijú tí, ktorým rozdelenie federácie zahýbalo osudmi, jednotné hodnotenie tejto udalosti nebude. V každom postoji, aj zámerne odosobnenom, je zašifrovaný osobný zážitok. Jedni považujú rozdelenie za majstrovský kúsok, iní za pochovanie slušného štátu zaživa. Pre neskôr narodených zostal už len historický fakt, okolo ktorého nenačim špekulovať.

 

V živote však zaváži aj to, čo sa neudialo, ale mohlo. A hoci neexistuje alternatívna história „nerozpadu“, existujú alternatívne scenáre rozpadu federácie, a jeden z najpravdepo­dobnejších je tento:

 

Dohoda o usporiadanom rozdelení štátu sa nedosiahla. Spolužitie Čechov a Slovákov sa neskončilo rýchlo a priamočiaro, ale upadlo do agónie. Rozchodu predchádzali neúspešné pokusy o nejakú voľnejšiu federáciu či konfederáciu. Politická netrpezlivosť v Bratislave („dosť bolo!“) a frustrácia v Prahe („ať si jdou!“) nakoniec vyústili do jednostranného vyhlásenia nezávislosti aktom Slovenskej národnej rady. Slovensko sa stalo novým subjektom medzinárodného práva. Česi sa proklamovali za pokračovateľa federácie a okolitý svet to akceptoval. Problémy spojené s rozdelením naplno doľahli na Slovensko.

 

Muselo všetkých požiadať o uznanie a nadviazanie diplomatických stykov. Podstúpilo prijímaciu procedúru do všetkých medzinárodných organizácií – pri niektorých to trvalo roky. Česi nič také nepotrebovali, dostali to automaticky a ihneď. Majetok bývalej federácie vo svete, vrátane všetkých ambasád, pripadol Prahe. Všetky pohľadávky a aktíva v zahraničí tiež pripadli Prahe. Chaos nastal ohľadne medzinárodných zmlúv (asi 2 800!) a poškodil Slovensko aj ekonomicky. Vzťahy s Českom sa od začiatku nainfikovali spormi a vzájomnými invektívami. Uskutočnená secesia, ako prejav práva na sebaurčenie, podnietila južné Slovensko k podobným odstredivým snahám. Veľké štáty, rozmrzené, že Slováci, samopašné deti, „rozbili" ukážkovú dvojfederáciu, prijali tieto snahy s pochopením.

 

Fikcia, špekulácia? Nuž, Československo, vyvzdorované a vykúpené dejinnými obeťami, si istotne zaslúžilo dôstojnejší koniec. No naozaj chýbalo málo, aby československý pohreb nepokračoval slovenským pohrobkom. Komu treba ďakovať, že Slovensko vtedy neuviazlo v medzinárodnom klepci, kam už malo reálne nakročené?

 

Skôr, než začneme spájať osudy štátu s menami dobových politikov, spomeňme si na múdry verš Josefa Kainara: „Největší štěstí, to je dycky to, za kerý nemůžeš – a neštěstí, kerý sis nezavinil“.

 

Igor Grexa, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR

 

Článok bol publikovaný na webovej stránke Pravda.sk