Úspešná misia veteránov slovenskej diplomacie v Užhorode

4.7.2018 | Seniori slovenskej diplomacie

Návštevou Užhorodu v polovici júna 2018 zavŕšila skupina členov OZ Seniori slovenskej diplomacie pod vedením svojho predsedu Silvestra Minaroviča viacročné programové predsavzatie - oboznámiť sa s pozíciou a činnosťou našich generálnych konzulátov v piatich so Slovenskom susediacich krajinách - Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku a Ukrajine.

Dôstojný duchovný zážitok už na samom začiatku našej návštevy Užhorodu, sídla Generálneho konzulátu SR v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, obstaralo položenie kytíc kvetov so slovenskou trikolórou k pomníkom T. G. Masaryka a M. R. Štefánika v mestskom parku na nábreží  rieky Uh, ktorá mestu „prepožičala“ svoje dávnoveké meno. V Užhorode súčasnosti očividne nezabúdajú na plodné dvadsaťročie rozvoja regiónu Zakarpatska (so zemským štatútom Podkarpatskej Rusi) v predvojnovej demokratickej  Československej republike. Jej vznik pred sto rokmi si dnešní obyvatelia Zakarpatskej metropoly hodlajú pripomenúť - iste nie náhodou! - podujatiami v obkolesení obdivuhodným komplexom vládnych budov, excelentným dielom predvojnovej architektonicko-staviteľskej špičky ČSR, na ktorej dielo trvalej historickej hodnoty nazerá i dnešné pokolenie s neskrývanou úctou. Vlastne aj preto sa bezvýhradne stotožňuje s úsilím kompetentných oblastných a mestských orgánov o jeho zaradenie do prestížneho svetového Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

Prechádzka týmto komplexom centra Užhorodu so sviežim výkladom p. Latku, „šéfa“ Spolku užhorodských Slovákov, nám priblížila dobu, ktorá zostala nezabudnuteľne včlenená do stáročnej bohatej - málokedy však radostnej - histórie mesta i regiónu, ktorého je Užhorod administratívnym centrom. Po hradnej exkurzii nasledovala pre historickú pamäť zvlášť pozoruhodná obhliadka komplexu sídla vladyku grécko-katolíckej eparchie - kláštora a chrámu Povýšenia sv. kríža zo 17.storočia - kde nás temperamentným výkladom zaujal sám vladyka – Mons. Milan Šášik, náš slovenský krajan. Krátke osobné voľno v nabitom, ale pútavom programe na mestskej pešej zóne a s tým neodmysliteľne spojené nákupy suvenírov boli potešením pre zredukovanú skupinu, od ktorej sa odčlenila menšia zostava titulárov, aby sa v sprievode generálneho konzula Miroslava Mojžitu odobrala na oficiálne prijatia - jednak u najvyššieho predstaviteľa Zakarpatska, predsedu Oblastnej rady Michaila Rivisa (ktorý na toto stretnutie s veteránmi slovenskej diplomacie - ako nás s nevšednou pozornosťou napospol označovali regionálne i miestne média - prizval aj novoustanoveného stáleho predstaviteľa MZV Ukrajiny v Užhorode Michaila Dzichora) a jednak u dvoch námestníkov služobne vzdialeného primátora mesta - Igora Fartušoka a Olexandra Bilaka, oboch zanietených bezprostredných aktérov cezhraničnej slovensko-ukrajinskej spolupráce.

Návrat domov z dvojdňového zájazdu ešte aj cez Mukačevo - s exkurziou jeho legendárneho hradu a prechádzkou po pešej zóne námestia, kde sa okoloidúcim prizerajú v súsoší spodobnení naši spoloční vierozvestcovia svätí Cyril a Metod - a úplne na záver exkurzia do chýrneho závodu „Tisa“, vyrábajúceho zakarpatské koňaky v gigantickej produkcii podľa autentickej receptúry a z miestnych odrôd viniča, prečo sú aj takými zdatnými konkurentmi francúzskych koňakov - to tiež patrí k bilancii našich neopakovateľných zážitkov a dojmov.

Za výnimočnú pozornosť však určite stojí, že práve v kabinete najvyššieho predstaviteľa Zakarpatska pána Rivisa aspoň niektorí z nás sme zažili čosi v zmysle „déja-vu“, to keď nám a medzi nami s osobitnou úctou vítanému  najmladšiemu synovi legendárneho iniciátora „Pražskej jari“ Alexandra Dubčeka veľvyslancovi Milanovi Dubčekovi, ukázal priestor, v ktorom jeho otec  pred polstoročím cestou na neblahé moskovské rokovania o údajne „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na teritóriu ČSSR - po predchádzajúcej potupnej invázii spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy - prečkal prestávku  v pozícii „rukojemníka“ samotného Leonida Brežneva po ponižujúcej ceste vojenským transportérom z Prahy až za túto vtedajšiu  hranicu ZSSR s ČSSR. Navyše sme si obzreli aj miesto, kde náš reformátorský „previnilec“ prenocoval pred odletom do Moskvy, čerstvo rekonštruovanú „daču“ (horskú chatu) onoho niekdajšieho panovačného sovietskeho suveréna v zázemí Užhorodu, nejaké dva kilometre hustým lesom od vtedajšej sovietsko-československej hranice. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť fakt, že pre nášho pozorného a ústretového diplomatického kolegu, pána veľvyslanca Mojžitu bolo zrejmou „pozičnou výhodou“ keď kompetentným ukrajinským činiteľom predkladal vedno s delegáciou seniorov MZVaEÚ SR, do ktorej patril aj veľvyslanec Milan Dubček, oficiálnu žiadosť o ich súhlas s umiestnením pamätnej tabule Alexandrovi Dubčekovi na budove gymnázia s rozšírenou výučbou slovenčiny na jeseň tohto roku v samom centre Užhorodu. Dostal totiž vzápätí ubezpečenie od všetkých oslovených, že sa tak s ich výslovným súhlasom a za ich podpory stane. Vari aj preto môže mať rekapitulácia nášho vydareného zájazdu v titulku zmienku o „úspešnej misii“!