1968 - Dubčekova československá jar

Po odznení dogmatického a sektárskeho obdobia„budovateľského“ obdobia komunizmu s jeho ďalekosiahlymi hospodárskymi, spoločenskými a morálnymi zlyhaniami, dostal komunistický experiment v Československu ešte jednu šancu, a to koncom 60. rokov, keď sa v krajine rozvinulo celospoločenské hnutie za jeho demokratizáciu a modernizáciu. Symbolom a živou legendou hnutia, známeho pod názvom „socializmus s ľudskou tvárou“ sa stal reformný komunista Alexander Dubček. Demokratizačný pohyb prebudenej občianskej spoločnosti v Československu pod vedením Alexandra Dubčeka sledovala Moskva od začiatku s obavami.

Ak by ukázala slabosť, resp.nečinnosť, ohrozila by svoje veľmocenské záujmy. Československo muselo byť vrátené „do košiara“, inak mohlo spustiť podobnú lavínu v ostatných krajinách východného bloku. V priebehu niekoľkých mesiacov nasledovalo viacero vyhlásení sovietskeho vedenia, aby Praha „kontrarevolučnú situáciu“ riešila rýchlo a účinne vlastnými silami.

Alexander Dubček, reformný politik a tvár československej jari

 

Augustová invázia

Na začiatku augusta 1968 sa v Bratislave na porade predstaviteľov komunistických krajín prijalo vyhlásenie, že „podpora, ochrana a upevnenie socialistických vymožeností sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín“ (Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity). Zároveň počas porady došlo k odovzdaniu tzv. pozývacieho listu vedeniu KSSZ, ktorý podpísalo päť konzervatívnych československých komunistov, za Slovákov Vasiľ Biľak. Hoci k silovému riešeniu neposlušného Československa by došlo tak či onak, tento „list piatich“ mal dať pripravovanej vojenskej invázii zdanie legality a legitimity.

 


Augustová invázia vojsk Varšavskej zmluvy 1968, muž s odhalenou hruďou na Šafárikovom námestí v Bratislave, fotografia Ladislava Bielika, ktorá obletela svet

 

Invázia vojsk piati ch štátov (ZSSR, Poľsko, Maďarsko, NDR a Bulharsko) Varšavskej zmluvy sa stala skutočnosťou v noci z 20. na 21. augusta 1968. Vyvolala spontánny odpor obyvateľstva, ktoré s hrôzou sledovalo, ako sa v priebehu jednej noci na území suverénneho štátu ocitlo tristoti síc cudzích vojakov, vyše  šesťti síc tankov a bojových vozidiel, štyriti síc diel a tisíc lietadiel. Bola to najväčšia ozbrojená akcia v Európe od konca druhej svetovej vojny. Intervencia násilne zastavila demokrati začný proces a vytvorila podmienky pre demontáž jeho výsledkov. V dejinách československého komunisti ckého režimu sa začalo obdobie známe ako normalizácia, ktoré však zároveň predznamenalo nielen jeho koniec, ale aj koniec komunisti ckého experimentu v Európe.

 


Prezident Ludvík Svoboda podpisuje zákon o československej federácii na Bratislavskom hrade
 

Na Slovensku bol proces demokrati zácie umocnený emancipačným a roky potláčaným úsilím slovenskej spoločnosti o národné rovnoprávne postavenie, ktoré vyústi lo do oprávnenej požiadavky federatí vneho štátoprávneho usporiadania. Slováci boli vo svojom úsilí napokon úspešní. Dňa 27. októbra 1968 prijalo Národné zhromaždenie ČSSR ústavný zákon o československej federácii, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „národ český a slovenský, ... uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia... sa dohodli na vytvorení československej federácie“.

 

K slávnostnému podpisu ústavného zákona o československej federácii došlo 30. októbra 1968 na Brati slavskom hrade. Slovenskou obdobou prevažne českej Charty 77 bola roku 1987 slovenská samizdatová publikácia ochrancov prírody a zelených Brati slava/nahlas, ktorá bola jasným postojom predstaviteľov nielen alternatívnej kultúry. Skutočným proti režimovým vystúpením – ako to vyhodnoti l režim – bola 25. marca 1988 sviečková manifestácia na Hviezdoslavovom námestí v Brati slave, s cieľom upozorniť na nedodržiavanie ľudských, občianskych a náboženských práv. Represívna a brutálna reakcia režimu na pokojné päťti sícové zhromaždenie občanov vyvolala celosvetový ohlas, medzinárodný škandál a hanbu.

 


Sviečková manifestácia v Bratislave