Blogy

Samostatné Slovensko, roztopašné dieťa, údajne prišlo na svet s vrodenou chybou: kolektívnou vinou. „Treba odstrániť diskrimináciu založenú na kolektívnej vine!“ volali niektorí už pri jeho zrode a pokračujú dodnes. Mladý štát svojich samozvaných pediatrov poznal a zaskočiť sa nedal. Lenže bolo treba nielen nastaviť štít, ale aj pred svetom ukázať, že ten štít je čistý.

Vatikán nemá dohromady ani tisíc obyvateľov, ani prírodné zdroje, ani armádu, no jeho diplomacia je údajne najefektívnejšia na svete.

Červená karta vo futbale znamená vylúčenie a odchod hráča pod sprchy. V diplomacii červená karta znamená vyhostenie a odchod previnilca z krajiny, ale vlastne ide o vystriedanie v tíme: namiesto odídeného nastupuje iný.

„Zmluvy sú ako mladé devy alebo ruže: vydržia presne, koľko vydržia." To nevyriekol hravý dekadentný básnik, ale veľmi seriózny generál Charles de Gaulle.

My Slováci murovaniu rozumieme, aj medzinárodne. Však naši predkovia zmurovali nielen Budín a Pešť, ale aj Viedeň, Segedín či Záhreb. Zarobili tam bagateľ, lenže čo postavili, doteraz stojí. To nie je romantická legenda o zlatých slovenských rukách, ale realita maltou spevnená. Azda to v nás zanechalo aj genetické stopy: zmysel pre poctivú robotu, na ktorú je spoľahnutie.

Tvorivá diskusia je naozajstné umenie. Ale načo vlastne človek potrebuje umenie? Aby sme nezomreli, keď sa nám odhalí životná pravda - povie filozof.

Keby sa vyberalo profesionálne heslo pre diplomatov, budem hlasovať za toto.

O diplomatoch koluje taký nepekný predsudok, že sa vlastným svedomím príliš nezaťažujú. Načo by aj: veď slúžia štátu, a ten tiež nemá svedomie, iba záujmy. Štát potrebuje spojencov a partnerov, prípadne komplicov a prikyvovačov - ale načo mu je svedomie?

Keby sa 193 členov OSN zoradilo podľa veľkosti, vznikne dlhočizný rebríček. Lenže fyzická veľkosť štátu často nezodpovedá tej medzinárodnej.

Dokedy žijú tí, ktorým rozdelenie federácie zahýbalo osudmi, jednotné hodnotenie tejto udalosti nebude.

Súdiť štáty, to vám je onakvejšia práca, ako súdiť ľudí.

Generalissimus Suvorov (1730 - 1800), dengľavý vojvodca, vzrastom nie vyšší od Napoleona, ktorý však na rozdiel od korzického nafúkanca nikdy neprehral žiadnu bitku, povedal: „Kto sa bojí Boha, nech sa nebojí nepriateľa.“

Nedoceneným prínosom k porozumeniu na svete je personifikácia národov cez krstné mená. Zložité? Ale kdeže. Rus je Ivan, Angličan John, Čech hoci Honza. Symbolické meno obsiahne celú krajinu.

Chlapčeka v detstve poučia: keď chceš jadro, musíš orech rozhryznúť. On to zoberie doslova, výsledkom býva vylomený zub, našťastie iba mliečny. Odvtedy však vie, že si nemá strkať do úst predmety, ktoré tam nepatria.

Kto chcel začiatkom minulého storočia navštíviť v Európe nejakú republiku, nemal veľký výber: Francúzsko, Švajčiarsko, San Maríno.

Českých Václavov my Slováci akosi nevieme doceniť - ani tých korunovaných, ani korunových. Vo svätom Václavovi viac ako panovníka vidíme patróna pivovarníctva.

Bohatí mávajú vždy viac priateľov ako chudobní. Ale chudoba je naozajstný učiteľ národov, väčší od Komenského. A navyše býva spravodlivá: pomôže iba učenlivým.

Lev Nikolajevič Tolstoj raz povedal, že keď sa zlí ľudia dokážu spolčiť, aby robili zlo, potom sa dobrí ľudia musia spojiť, aby tvorili dobro.

Za socializmu bol taký vtip. Rus hovorí: „Rozdelíme sa po bratsky.“ Slovák odpovedá: „Niéé, radšej napoly.“

Každý štát má svojho kostlivca v skrini - niektoré dokonca celé kostnice.