Preskočiť navigáciu


História európskej integrácie, spravodajstvo a publikácie

Dôležité míľniky



9. 5. 1950 - vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO)

25. 3. 1957 - založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva atómovej energie (Euratom)

Január 1973 - sa EHS rozšírilo o Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu

1998 - založenie Európskej centrálnej banky

1. 1. 2002 - Euro sa stalo jedinou menou v 12 štátoch Európskej únie

16. - 17. 5. 2003 - na Slovensku sa konalo referendum o vstupe do EÚ

1. 5. 2004 - vstup Slovenskej republiky a ďalších deviatich krajín do EÚ

1. 1. 2007 - Bulharsko a Rumunsko vstúpili do EÚ, čím sa počet členských štátov zvýšil na 27

1. 1. 2007 - Slovinsko sa prvé spomedzi nových členských štátov stalo súčasťou eurozóny a zaviedlo euro

21. 12. 2007 – rozšírenie Schengenského priestoru o 9 nových štátov: Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Slovinsko, Malta

1. 1. 2008 - Cyprus a Malta prechádzajú na euro

1. 1. 2009 - vstup SR do eurozóny, euro je oficiálnym platidlom Slovenska

Rozširovanie


9. 5. 1950 Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí vystupuje s dôležitým prejavom, kde predstaví návrhy, ktoré sú založené na myšlienkach Jeana Monneta. Navrhuje, aby Francúzsko a Spolková republika Nemecko združili svoje zdroje uhlia a ocele do jednej organizácie, do ktorej sa môžu zapojiť aj ostatné európske krajiny. Tento dátum možno pokladať za zrodenie Európskej únie, 9. máj sa každoročne oslavuje ako Deň Európy.

18. 4. 1951 Šesť krajín – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko – podpisuje v Paríži Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Do platnosti vstupuje 23. júla 1952 na obdobie 50 rokov.

25. 3. 1957 Šesť krajín podpisuje v Ríme zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Do platnosti vstupujú 1. januára 1958.

8. 4. 1965 Je podpísaná zmluva o zlúčení výkonných orgánov troch spoločenstiev (ESUO, EHS a Euratom) a vzniká jednotná Rada a jednotná Komisia. Do platnosti vstupuje 1. júla 1967.

1. 1. 1973 Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo vstupujú do Európskych hospodárskych spoločenstiev, počet členov sa zvyšuje na deväť.

1. 1. 1981 Grécko vstupuje do Európskych spoločenstiev, ktoré má týmto už desaťčlenských štátov.

1. 1. 1986 vstup Španielska a Portugalska do Európskych spoločenstiev, počet členov sa zvyšuje na dvanásť.

1. 1. 1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko vstupujú do EÚ, ktorá má odteraz pätnásť členov.

1. 5. 2004 Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko vstupujú do Európskej únie, počet členov stúpol na dvadsaťpäť.

1. 1. 2007 Bulharsko a Rumunsko vstupujú do Európskej únie.


Otcovia myšlienky o EÚ


Myšlienka (mieru a stability) zjednotenej Európy bola snom filozofov a vizionárov.
Na troskách druhej svetovej vojny prerastá do popredia snaha aby západná Európa nadobudla novú štruktúru, vychádzajúcu zo spoločných záujmov, založenú na zmluvách zaručujúcich dodržiavanie práva a rovnosť medzi všetkými krajinami.

Konrad Adenauer (1876-1967)
Konrad Adenauer v období po druhej svetovej vojne priviedol Nemecko späť do Spoločenstva národov, a tým významne podporil európsku integráciu.
Prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko, ktorý stál na čele novoutvoreného štátu v rokoch 1949-1963, zmenil viac ako ktokoľvek iný podobu povojnovej nemeckej a európskej histórie.
Adenauer - podobne ako mnohí politici jeho generácie - dospel už po prvej svetovej vojne k záveru, že trvalý mier možno dosiahnuť len prostredníctvom zjednotenej Európy. Jeho skúsenosti z obdobia tretej ríše (nacisti ho odvolali z funkcie starostu Kolína) tento jeho názor potvrdili.
Adenauerovi sa v období šiestich rokov (1949-1955) podarilo presadiť ďalekosiahle zahraničnopolitické ciele. Nemecko sa v rámci západnej aliancie stalo členom Rady Európy (1951), prispelo k založeniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (1952) a vstúpilo do NATO (1955).
Základom Adenauerovej zahraničnej politiky bolo zmierenie s Francúzskom. Spolu s francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom dosiahol v roku 1963 historický obrat: tradiční nepriatelia - Nemecko a Francúzsko podpísali Zmluvu o priateľstve, ktorá sa stala jedným z míľnikov na ceste k európskej integrácii.

Jean Monnet (1888-1979)
Prvý prezident Európskeho spoločenstva. Monnet spolu so Schumanom navrhol zmluvu, ktorá viedla k Európskemu spoločenstvu pre uhlie a oceľ.
Francúzsky ekonomický poradca a politik Jean Monnet sa venoval problematike európskej integrácie. Jeho myšlienky sa premietli do „Schumanovho plánu“, ktorý predvídal fúziu západoeurópskeho ťažkého priemyslu.
Monnet pochádzal z regiónu Cognac vo Francúzsku. Keď ako šestnásťročný opustil školu, cestoval po zahraničí ako díler koňaku, a neskoršie pôsobil ako bankár. Počas obidvoch svetových vojen zastával vysoké postavenie, v ktorom sa zaoberal koordináciou priemyselnej produkcie vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.
Ako hlavný poradca francúzskej vlády bol hlavným iniciátorom slávnej „Schumanovej deklarácie“ z 9. mája 1950, ktorá viedla k utvoreniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a ako taká sa považuje za zrod Európskej únie. V rokoch 1952-1955 bol prvým prezidentom jej výkonného orgánu.
Nebolo by však spravodlivé obmedzovať Monnetov vplyv len na ekonomickú oblasť. Slávnou a často citovanou sa stala jeho veta: „Zjednocujeme ľudí, nie štáty.“
Programy na kultúrnu a vzdelávaciu výmenu pokračujú v dnešnej EÚ v tejto tradícii.

Alcide de Gasperi (1881-1954)
Taliansky politik Alcide de Gasperi sa podieľal na mnohých iniciatívach, ktoré podporovali európsku integráciu.
V rokoch 1945-1953 Alcide de Gasperi ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí udal smer talianskej vnútornej a zahraničnej politike v povojnovom období.
Narodil sa v regióne Trentino-Alto Adigo (Južné Tirolsko), ktorý od roku 1918 patril Rakúsku. Podobne ako iní výnimoční štátnici tých čias aktívne bojoval za európsku jednotu. Jeho skúsenosti z fašizmu a vojny - v období medzi rokmi 1926 a 1929, ešte predtým, ako našiel azyl vo Vatikáne, ho uväznili - ho viedli k presvedčeniu, že len zjednotenie Európy by mohlo zabrániť ich opakovaniu.
Znova a znova podporoval iniciatívy smerujúce k zjednoteniu západnej Európy, podieľal sa na realizácii Marshallovho plánu a na budovaní úzkych hospodárskych zväzkov s ostatnými európskymi krajinami, najmä s Francúzskom. Ďalej podporoval Schumanov plán, ktorý inicioval založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, a pomohol rozvinúť myšlienku na utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky.

Robert Schuman (1886-1963)
Schuman zohral významnú úlohu pri zrode európskej jednoty. Pripravil tzv. Schumannov plán.
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1948-1962, sa považuje za jedného zo zakladajúcich otcov zjednotenej Európy.
Pochádzal z francúzsko-nemeckého hraničného regiónu - z Alsaska, napriek tomu, alebo práve v dôsledku skúseností z nacistického Nemecka, prišiel k poznaniu, že len trvalé zmiernenie s Nemeckom môže položiť základ zjednotenej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka. Po úteku o dva roky neskôr sa pripojil k francúzskemu hnutiu odporu.
Po vojne sa stal ministrom zahraničných vecí.
V spolupráci s Jeanom Monnetom pripravil medzinárodne uznávaný Schumanov plán, ktorý zverejnil 9. mája 1950; tento deň sa považuje za zrod Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších surovín pre zbrojársky priemysel. Základná myšlienka spočívala v tom, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu.
Schuman informoval nemeckého kancelára Adenauera o pláne, ktorý v ňom okamžite videl príležitosť pre mierovú Európu a schválil ho. Krátko potom zareagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo dohodu o Európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ v Paríži v apríli 1951. Takýmto spôsobom Európska únia začala mierovú iniciatívu.
Schuman podporoval aj utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky a v rokoch 1958-1960 bol prezidentom Európskeho parlamentu.

Zakladajúce a prístupové zmluvy


Zakladajúce a prístupové zmluvy

Zmluva, ktorou bolo založené Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO), bola podpísaná 18. apríla 1951 v Paríži a nadobudla účinnosť 23. júla 1952. Jej platnosť sa skončila 23. júla 2002.

pdf Rímska zmluva  (pdf; 1,41 MB), ktorou bolo založené Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), bola podpísaná v Ríme 25. marca 1957 a nadobudla účinnosť 1. januára 1958.

Zlučovacia zmluva, ktorá bola podpísaná v Bruseli 8. apríla 1965 a nadobudla účinnosť 1. júla 1967, ustanovila spoločnú Komisiu a spoločnú Radu troch Európskych spoločenstiev.

pdf Jednotný európsky akt  (pdf; 256,84 kB), ktorý bol podpísaný v Luxemburgu a v Haagu a nadobudol účinnosť 1. júla 1987, ustanovil úpravy potrebné na vytvorenie vnútorného trhu.

Zmluva o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, nadobudla účinnosť 1. novembra 1993.

pdf Amsterdamská zmluva  (pdf; 1,31 MB) bola podpísaná 2. októbra 1997 a nadobudla účinnosť 1. mája 1999

Zmluva z Nice, podpísaná 26. februára 2001, nadobudla účinnosť 1. februára 2003

Lisabonská zmluva bola podpísaná 13. decembra 2007.

Spravodajstvo o EÚ


www.europa.eu
www.euractiv.sk
Parlamentné fórum o Európe
Web stránka NR SR o inštitúciách EÚ
Web stránka Úradu vlády SR www.euroinfo.gov.sk.

Publikácie o EÚ