V septembri 2022 sa na okupovaných územiach Ukrajiny odohrali narýchlo zorganizované referendá, v ktorých údajne viac ako 90 percent opýtaných obyvateľov rozhodlo, že chcú byť pripojení ku Rusku.

Fakty

Referendum je nástroj priamej demokracie, ktorým oprávnení voliči rozhodujú o prijatí alebo zamietnutí zákona, predpisu, návrhu, programu alebo inej otázke dôležitej pre spoločnosť. Táto téza platí za predpokladu, že ľudia hlasujú slobodne, nie pod hlavňami pušiek.

Takzvané referendá o pripojení ukrajinskej Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti (18 % ukrajinského územia) nespĺňajú podmienky legitimity. Už formulácia referendových otázok hrubo porušuje medzinárodné právo.

Takzvané referendá sú zásahom do zvrchovanosti, nezávislosti, suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny. Rusko tiež okupáciou území, ktorá nasledovala po takzvaných referendách závažne porušilo medzinárodné dohody, ktorých je signatárom, vrátane Charty OSN, Ženevského dohovoru či Budapeštianskeho memoranda, ktoré explicitne zakazujú hrozbu silou alebo použitie sily voči Ukrajine.

Referendá na Ukrajine sa navyše uskutočnili pod dohľadom cudzej vojenskej okupačnej moci, bez prítomnosti nezávislých pozorovateľov a bez nutnosti identifikácie voličov. Kvôli vojne z týchto oblastí zároveň utiekla alebo bola vysídlená značná časť obyvateľstva, ktorá sa tak z objektívnych príčin nemohla referenda zúčastniť.

Okrem toho neexistujú žiadne nezávislé a vierohodné prieskumy verejnej mienky z okupovaných území, pričom ruská armáda nekontroluje celé územia všetkých štyroch ukrajinských oblastí. Rovnaký postup Rusko použilo aj v roku 2014 pri referende a následnej nezákonnej anexii Krymského polostrova.

Nelegitímne referendá boli odsúdené v októbri Valným zhromaždením OSN (143 krajín potvrdilo v rezolúcii nelegálne anektovanie).

Za týchto okolností sa uvedené referendá nemôžu považovať za výkon práva národa na sebaurčenie.

Mýtus, ktorý od začiatku vojny na Ukrajine šíri Rusko je, že agresia na Ukrajine je vynútenou reakciou na provokáciu zo strany Ukrajiny a Západu.

Fakty

Článok 2 Charty Organizácie Spojených národov, ktorej signátorom je aj Ruská federácia, však explicitne hovorí, že všetci členovia OSN riešia svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami a tak, aby neohrozili medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť. Zároveň odmieta hrozbu silou alebo použitie sily, ktoré by narušilo územnú celistvosť alebo politickú nezávislosť každého štátu.

Jedinú výnimku predstavuje Článok 51 Charty OSN o sebaobrane v prípade, ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi OSN. Ruská federácia sa však nemôže opierať o podobné odôvodnenie. Ukrajina na Rusko vojensky nezaútočila, a na rozdiel od Ruska samotného, nezhromažďovala vojská na jeho hraniciach za účelom útoku.

Rovnako neexistujú žiadne dôkazy o tom, že po rusky hovoriaci alebo etnickí ruskí obyvatelia východnej Ukrajiny čelili prenasledovaniu zo strany ukrajinských orgánov. To sa potvrdilo aj v správach, ktoré uverejnila Rada Európy, Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva a OBSE.

Všetky suverénne štáty, aj Ukrajina, si môžu slobodne určiť svoju vlastnú cestu, svoju zahraničnú orientáciu a bezpečnostnú politiku, spojenectvá a svoju účasť v medzinárodných organizáciách a vojenských alianciách. V neposlednom rade, neexistujú žiadne politické ani právne záväzky NATO, že aliancia sa nerozšíri za hranice znovuzjednoteného Nemecka, o ktorých Rusko tvrdí, že ich Západ porušil.

Všetky tieto tvrdenia majú preto jediný cieľ, odvrátiť pozornosť od zodpovednosti Ruska za nevyprovokovanú vojenskú agresiu voči Ukrajine.

Proruskí dezinformátori sa často oháňajú tvrdeniami, že Ukrajinci odmietajú mierové rokovania s Ruskom a tak zámerne predlžujú vojnu na Ukrajine.

Fakty

Ukrajinci chcú mier vo svojej krajine viac ako ktokoľvek iný na svete.

Ruská predstava mieru je však neprípustná, keďže Rusko požaduje, aby sa Ukrajina vzdala, odstúpila Rusku okupované územia a akceptovala aj ďalšie požiadavky. Zároveň Rusko situáciu vyhlásením čiastočnej mobilizácie a anexiou ďalšieho ukrajinského územia ďalej eskaluje a vysiela jasný signál medzinárodnému spoločenstvu, že je pripravené pokračovať v agresívnom správaní sa a nemá v úmysle riešiť konflikt mierovou cestou.

Odovzdanie ukrajinského územia by však vôbec neznamenalo, že Rusko prestane presadzovať svoje širšie imperiálne ciele. Naopak, Moskva by bola povzbudená k ďalším anexiám, k ďalšiemu porušovaniu medzinárodného práva.

Rovnako sa Rusko nevzdalo svojho cieľa ani po nezákonnej anexii Krymu roku 2014. V samotnej ruskej štátnej televízii propagandisti otvorene vyhlasujú, že Ukrajina je len začiatkom na ceste k zaisteniu "strategickej bezpečnosti Ruskej federácie". Takáto kapitulácia by tak mala ďalekosiahle následky na svetovú bezpečnostnú i hospodársku politiku, ktorá by sa bezprostredne týkala nielen Slovenska.

Ani samotní Ukrajinci nemajú záujem o ,,mierové“ vyjednávanie s Ruskom – uviedlo tak až 86% opýtaných v nedávnom prieskume Kyjevského sociologického ústavu. Domnievajú sa, že je nutné pokračovať v ozbrojenom boji aj v prípade, že Rusko nepreruší ostreľovanie ukrajinských miest.

Návrh prezidenta Zelenského, ktorý predložil na 77. Valnom zhromaždení OSN obsahuje 5 bodov tzv. mierového vzorca vrátane trestu za agresiu, ochrany života, obnovenia bezpečnosti a teritoriálnej integrity Ukrajiny, bezpečnostných záruk a odhodlania brániť sa je návodom na mier, ktorý však Rusko nechce prijať.

Vojna sa skončí len ak Rusko odíde z Ukrajiny.

Dezinformačným priestorom sa šíria názory, ktoré kritizujú Západ za dodávky zbraní Ukrajine a často
ich označujú za nemorálne. Údajne sa tým zbytočne zapájame do vojny, tým ju len predlžujeme a
znásobujeme utrpenie civilného obyvateľstva.

Fakty

Podľa článku 51 Charty OSN, ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov (Ukrajina je člen od roku 1945), nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada OSN neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Takáto podpora je tak v súlade s medzinárodným právom na rozdiel od ruskej „špeciálnej operácie“ – štáty môžu poskytovať zbrane a inú podporu nespravodlivo napadnutému štátu, aby sa mohol brániť. Pre Ukrajinu je v ich boji vojenská technika zo Západu kľúčová. Táto pomoc zároveň musí byť koordinovaná a jednotná - aktuálne Ukrajinu vojensky podporujú desiatky krajín sveta. Podpora Ukrajiny zbraňami neznamená, že na ukrajinských bojiskách bojujú západní vojaci. 

Dodávkami zbraní podporujeme Ukrajinu pri legitímnej ochrane jej demokratického systému, územnej celistvosti a nezávislosti – hodnôt, na ktorých je Slovensko a Západ postavené.

Od februára 2022 Európska únia uvalila na Rusko desať balíkov sankcií vrátane individuálnych sankcií, ekonomických sankcií a diplomatických opatrení. Ide o najťažšie sankcie v histórii s cieľom zastaviť útok na Ukrajinu práve oslabovaním ruskej ekonomiky. Pomerne často sa však objavujú tvrdenia, ktoré efektivitu sankcií spochybňujú.

Fakty

Niektoré zo sankcii majú dlhodobý efekt, preto ich dôsledky nevidíme okamžite. Ide napríklad o zákaz exportu vybraných produktov do Ruska ako luxusný tovar, autá, či moderné technológie. V praxi to znamená, že ich dodávateľský reťazec je narušený a problémy s ním sa budú časom len prehlbovať, najmä pri náhradných súčiastkach.

Jedným z takmer okamžitých dôsledkov sankcií bolo vyradenie vybraných ruských bánk z medzinárodného bankového systému SWIFT, čo mnohým občanom efektívne zablokovalo úspory a zvýšilo ich nespokojnosť. Ruské platobné karty VISA a Mastercard prestali v zahraničí fungovať.

Ruské hospodárstvo je zo značnej časti založené na vývoze energií, ktorých predajom Kremeľ vojnu financuje. Práve preto Európska únia cieli sankcie aj na ruské energonosiče.

Rusko je zároveň v technickom defaulte - kvôli sankciám je neschopné splácať zahraničné záväzky.

Už od anexie Krymu a začiatku vojny na Ukrajine v roku 2014 sa v konšpiračných kruhoch opakovane objavuje dezinformácia, že na Ukrajine dochádza ku genocíde rusko-hovoriacej populácie. Toto vymyslené tvrdenie bolo zneužité aj na ospravedlnenie ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022.

Mŕtvi vojaci, ako aj civilisti sú obeťami vojny, ktorú Rusko začalo na Ukrajine a ide o zdokumentovaný akt agresie ruských ozbrojených síl, ktorá trvá od februára 2014.

Fakty

Genocídu definuje Dohovor OSN o  genocíde, ktorý podpísalo aj Rusko, ako „činy spáchané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú”.

Neexistuje žiaden dôkaz o systematickej perzekúcii rusko-hovoriacich občanov zo strany ukrajinských autorít. Rovnako neexistujú žiadne náznaky o systematickom zabíjaní na základe národnostných, rasových, náboženských, kultúrnych či jazykových príčin zo strany Ukrajiny.

Toto potvrdila ako Rada Európy, tak aj Vysoký predstaviteľ OSN pre ľudské práva a OBSE, ktorá mala od roku 2014 na Donbase pozorovateľskú misiu. Jej súčasťou boli aj ruskí pozorovatelia. V žiadnej zo správ misie OBSE nie je genocída rusko-hovoriaceho obyvateľstva spomenutá.

Navyše podľa článkov 10 a 11 ukrajinskej ústavy platí, že

Na Ukrajine je zaručený slobodný rozvoj, používanie a ochrana ruštiny a iných jazykov národnostných menšín Ukrajiny“ a „Štát podporuje upevňovanie a rozvoj ukrajinského národa, jeho historického vedomia, tradícií a kultúry, ako aj rozvoj etnickej, kultúrnej, jazykovej a náboženskej identity všetkých pôvodných obyvateľov a národnostných menšín Ukrajiny."

Súčasťou ruskej invázie na Ukrajinu je aj záplava dezinformácií a iných manipulácií, ktorých cieľom je ospravedlniť túto vojnu. Medzi tieto dezinformácie patrí aj rozšírené tvrdenie o údajnej výrobe biologických zbraní v ukrajinských biologických laboratóriách.

Fakty

Je pravda, že na Ukrajine sa nachádzajú biologické laboratóriá, tak ako v každej krajine, Slovensko nevynímajúc. Tvrdenia o výrobe a vývoji biologických zbraní však nevychádzajú z objektívnej reality.

Proti týmto obvineniam sa postavili aj predstavitelia OSN, ktorí konštatovali, že si nie sú vedomí žiadnych programov zameraných na vývoj biologických zbraní na území Ukrajiny.

V arzenáli ruskej propagandy nejde o nič nové a Rusko už dlhšie vznáša podobné obvinenia proti Ukrajine a iným bývalým sovietskym štátom. Tvrdenia o výrobe biologických zbraní na Ukrajine však ožili po roku 2014, keď Rusko ilegálne anektovalo Krym a začalo vojnu na Donbase.

Táto rétorika sa zameriava najmä na ruské obyvateľstvo, na vytváranie obrazu Ruska obklopeného nepriateľmi a čeliaceho existenčnej hrozbe, čo v ich očiach môže ospravedlniť vojenskú akciu.