Pre správne fungovanie portálu musíte mať v prehliadači zapnutý Javaskript.

Preskoč na obsah

Správy

Back

Krvavé sonety: Prezentácia významného protivojnového diela slovenskej literatúry pri príležitosti stého výročia ukončenia Prvej svetovej vojny

Krvavé sonety: Prezentácia významného protivojnového diela slovenskej literatúry pri príležitosti stého výročia ukončenia Prvej svetovej vojny

2.11.2018

Slovenské veľvyslanectvo v Londýne organizuje, v spolupráci s partnerskými inštitúciami, sériu prezentácií nového anglického prekladu Krvavých Sonetov, vrcholného diela najvýznamnejšieho slovenského básnika – Pavla Országha Hviezdoslava. Podujatia sa uskutočnia počas novembra vo viacerých mestách, vrátane Londýna, Belfastu, Cardiffu, Stirlingu, Dublinu a Cambridge, pri príležitosti stého výročia ukončenia Prvej svetovej vojny a založenia Československa, ako aj 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

 

Pavol Országh Hviezdoslav napísal zbierku tridsiatichdvoch sonetov na začiatku Prvej svetovej vojny, konkrétne medzi augustom a septembrom 1914. Krvavé sonety predstavujú unikátnu formu poézie zameranej na tému vojny, jej príčin a tragických dôsledkov. Zatiaľ čo básnici, podobne ako bežní ľudia, boli zo začiatku vojne skôr naklonení, Hviezdoslav šiel nekompromisne proti väčšinovému prúdu. V úvode knihy prekladateľ John Minahane tvrdí, že v dominantnom kontexte poézie vítajúcej konflikt, táto zbierka predstavuje azda najvýznamnejšie európske dielo zamerané proti nemu.

 

Knihu je možné rozdeliť na dve tematické časti. Prvú časť venuje autor opisu ľudskej katastrofy, a následne (od sedemnásteho sonetu) sa zamýšľa nad tým, ako konflikt ukončiť ale aj nad tým, čo bude nasledovať po ňom. V prvej časti autor dokazuje svoj zmysel pre pochopenie zničujúcich rozmerov vojny.

 

… Ale kryje sa
nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
či tvŕď či oceán či nebesá!
       (Sonet č. 3)

 

Hviezdoslav autenticky popisuje motívy ako utrpenie, chaos a pustošenie, ako aj smútok blízkych (rodičov, manželiek, sestier, snúbeníc) padlých vojakov. V niekoľkých sonetoch dáva autor najavo, že obrovské krviprelievanie je popretím všetkého, na čom si Európa s pýchou zakladala: kresťanstvo, osvietenstvo, civilizovanosť, racionalita. Hviezdoslav, v tom čase šesťdesiatpäťročný básnik, si uchoval svoj pevný morálny postoj vďaka tomu, že nadviazal na tradičnú Európsku poéziu (vrátane Shakespeara), ktorú prekladal do ohrozenej slovenčiny. V tom čase však mnohí básnici a umelci podporovali vojnové úsilie, čo podľa autora znamenalo, že Európska kultúra upadla v chaos (Sonet č. 10). Hviezdoslava tento vývoj osobne zasiahol a považoval ho za potupný.

 

V druhej časti nezabúda autor na krutosti vojny, no začína sa zaoberať aj novou témou. Obzvlášť pre niekoho z malej a utláčanej krajiny predstavovala vojna v tom období, napriek všetkým jej hrôzam, aj nádej, že z nej nakoniec vyvstane čosi lepšie.

 

Hviezdoslav sa vizionársky zamýšľal nad dvomi možnosťami, ku ktorým by mohla vojna viesť. V tom lepšom prípade sa bojujúce mocnosti ponaučia z trpkej skúsenosti. Ak by sa tak stalo, povojnový poriadok by mohol byť postavený na mierovom spolužití národov a spolupráci, bez vzajomného útlaku (Sonety č.19 a 20). Ako alternatíva sa naskytala aj druhá možnosť, a síce, že víťazi uplatnia starý princíp Vae Victis (“Utrpenie porazeným!”), ktorý by sa však mohol rýchlo obrátiť proti nim, v znamení “Utrpenie víťazom!” (Sonet č. 18).

 

V auguste 1914 určite nebolo možné očakávať ani od tých najosvietenejších básnikov svetového formátu, že poukážu na všetky otázky, ktoré sa naskytnú počas najbližších troch či štyroch rokov. Je preto priam neuveriteľné a zároveň obdivuhodné, že práve Hviezdoslav na mnohé z nich poukázal tak rezonujúcim spôsobom. Jedným z príkladov je nasledujúce dvojveršie:

 

Ó, kde si, šľachtic srdca, gavalier,
,stoj!‘ zaveliť tým sborom v borby prieku? (Sonet č. 17)

Nádej, že sa nájde osvietený vodca, ktorý vyvedie Európu z krutostí konfliktu na cestu mieru bola v rokoch 1917 a 1918 jednou z dominantných tém. Vďaka možnosti spätného pohľadu vieme dnes s určitosťou povedať, že to malo svoje zákerné úskalia a komplikácie. Je až dojemné sledovať ako v sedemnástom sonete Hviezdoslavovu silnú nádej zrazu vystrieda pochybnosť.

 

Prekladateľ John Minahane, ktorého výsledkom práce je najnovší preklad Krvavých Sonetov, sa narodil a vyrastal v Írsku. Posledných dvadsať rokov žije na Slovensku a počas tohto obdobia preložil niekoľko diel významných slovenských autorov. Ešte počas svojich školských čias prišiel do styku s vynikajúcami írskymi básňami zaoberajúcimi sa Prvou svetovou vojnou. Konkrétne išlo o Žalospev nad Thomasom McDonaghom, ktorý napísal Francis Ledwidge, a báseň Írsky letec predvídajúci svoju smrť, ktorej autorom bol William Butler Yeats. Napriek tomu, že Minahane prečítal a preštudoval množstvo vojnovej poézie, s obdobným dielom ako sú Krvavé sonety sa doposiaľ nestretol.

V roku 2012 ho Slovenská národná galéria požiadala (v súvislosti s výstavou na tému Krv), aby preložil prvý sonet z tejto zbierky. To ho motivovalo, aby následne preložil celé dielo.

 

Srdečne Vás pozývame na sériu prezentácií anglického prekladu Krvavých sonetov. Na záver by sme Vám radi predstavili úvodné verše predposledného sonetu (č. 31), ódy na mier, ktorú všetci slovenskí žiaci dobre poznajú:

 

— Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chôvou,

v snažení ostňom, kovom v rameni!