Nina Poláková, v súčasnosti pôsobí ako prvá sólistka Viedenského štátneho baletu pod vedením Manuela Legrisa. Už počas štúdia tanečného konzervatória začínala ako sólistka v Slovenskom národnom divadle, kde stvárnila hlavné roly v baletoch Bajadéra, Giselle, Korzár, Labutie jazero a Spartakus. V roku 2005 získala angažmán vo Viedenskom štátnom balete a už v roku 2011 najvyššiu pozíciu prvej sólistky – primabaleríny. Jej repertoár zahrňuje hlavné roly v mnohých celovečerných baletoch ako napríklad: Don Quixote, Rómeo a Júlia, Snehová kráľovná, Spiaca krásavica, Luskáčik, Giselle, Manon, Korzár a mnohé iné. Tiež pôsobila v baletoch od známych tvorcov, Jiřího Kyliána, Rudolfa Nurejeva, Manuela Legrisa a mnoho ďalších. Svoje umenie doposiaľ predviedla v mnohých európskych a zámorských krajinách. Medzi jej najvýznamnejšie ocenenia patrí "Philip Morris Flower Award" pre najlepšieho tanečného umelca roku 2004. V roku 2003 bola taktiež finalistkou súťaže Prix de Lausanne a stala sa víťazkou medzinárodnej baletnej súťaže v Brne. Medzi ďalšie uznania jej umenia patrí ocenenie Literárneho fondu, ocenenie mesta Bratislava; medaila predsedu Trnavského samosprávneho kraja; ako aj cena baletného klubu Viedenskej Štátnej opery. V roku 2017 uviedla úspešne svoju prvú choreografiu „Daneben“ v divadle Akzent vo Viedni. Od roku 2008 pravidelne tancuje v novoročnom koncerte Viedenskej filharmónie, ktorý je vysielaný vo viac ako deväťdesiatich krajinách sveta a pravidelne účinkuje na otvorení viedenského Operného bálu.

Peter Paulička je rodák z Bratislavy, ktorý žije v Nemecku už viac ako 15 rokov. Inžiniersky titul získal na Slovenskej Technickej Univerzite v Bratislave štúdiom elektrotechniky a informačných technológií. Už počas štúdia bol úspešne angažovaný do programu pre mimoriadne nadaných študentov, ktorý mu umožnil prvý kontakt s jeho terajším vedecko-technickým smerom a tímom. V súčasnosti pracuje v centrálnom výskume a vývoji Siemens Healthineers, kde riadi významné vývojové projekty a okrem toho pôsobí aj ako poradca a sprostredkovateľ výskumu. Má na konte viac ako 50 európskych a celosvetových patentov v oblasti molekulárnej imunologickej detekcie a niekoľko pozoruhodných projektov, ktoré posunuli boj proti rakovine o niekoľko krokov dopredu. Jeden z jeho prvých veľkých úspechov bol vývoj senzora a zariadenia na analýzu časti ľudskej DNA, konkrétne špecifických dedičných ochorení z kvapky ľudskej krvi v priebehu 30 minút. Za tento unikátny projekt, v ktorom riadil technický vývoj, získal jeho vedecký tím v roku 2004 cenu nemeckého prezidenta Horsta Köhlera „Deutscher Zukunftspreis“ za  techniku a inováciu. Za svoj najväčší úspech považuje dlhodobý výskum a vývoj systémov, ktoré využívajú elektrochemické a optické senzory na rýchlu detekciu ľudskej DNA a antigénov, tiež ich komercializáciu a s tým spojený prístup k pacientom. Jeho odborné články boli doposiaľ zverejnené v mnohých vedecko-technických periodikách a zahraničných publikáciách.

Ľudovít Kanta, violončelista pôsobiaci v Japonsku, ktorý sa narodil v Bratislave. Ako syn rodičov hudobníkov mal k hudbe vždy blízko a už ako sedem ročný začal hrať na violončele. Študoval na Konzervatóriu v Bratislave a neskôr na Akadémii múzických umení v Prahe. Profesionálnu kariéru violončelistu začal ako koncertný majster violončiel v Slovenskej Filharmónii v roku 1982, a od roku 1990 pôsobil ako vedúci skupiny violončiel v japonskom Orchestra Ensemble Kanazawa. Od  roku 1994 do 2002 vyučoval ako hosťujúci profesor na vysokej škole umení Aichi v Japonsku. V súčasnosti pôsobí aj ako umelec s desiatkami CD a rozhlasovými nahrávkami. Hral nielen pre Thajskú kráľovskú rodinu v Bangkoku, ale aj pre ľudí žijúcich v utečeneckých centrách po katastrofálnom zemetrasení v Japonskom Tohoku. Počas štúdia bol ocenený na viacerých domácich aj medzinárodných súťažiach. Získal ocenenie Beethovenovho Hradca a na Medzinárodnej súťaži Pražskej jari v roku 1980 sa umiestnil na druhom mieste. Ako sólista účinkoval v spolupráci s mnohými slovenskými a zahraničnými orchestrami a s dirigentami akými sú Zdeněk Košler, Libor Pešek, Uri Mayer, Yuzo Toyama a mnohými inými. Umelecky úzko spolupracoval s významnými hudobníkmi ako Gidon Kremer, Mstislav Rostropovich, Yo Yo Ma. V roku 2010 mu bola udelená Cena Hiroyuki Iwaki, ktorá je pomenovaná po slávnom japonskom dirigentovi a v roku 2012 Zlatá plaketa Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej Republiky.