Úvod
Rozvoj spôsobilostí
Príspevok SR do SBOP
Bojové skupiny

 

Úvod


Spoločná bezpečnostná a obranná politika EÚ (SBOP) je súčasťou Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ (SZBP) ako jeden z nástrojov uskutočňovania zahraničnej politiky únie. Jej hlavným poslaním je zabezpečiť pre EÚ reálne možnosti k tomu, aby mohla aktívne a účinne využívať vojenské a civilné spôsobilosti v oblasti prevencie alebo riešenia medzinárodných konfliktov a v prípade potreby aj v oblasti postkonfliktnej obnovy krajiny. Je preto zrejmé, že by nemala zmysel, ak by sa nemohla opierať o reálne dostupné prostriedky.

Dôvod, prečo sa členské krajiny EÚ začali natoľko venovať rozvíjaniu civilných a vojenských spôsobilostí pre potreby únie, vychádza z doterajších skúseností v rámci SZBP, ktoré potvrdili, že deklarácie, za ktorými nestoja reálne prostriedky na ich presadenie, sú málo účinné. Obrana a bezpečnosť sa tak postupne stávajú významnou oblasťou prebiehajúcej integrácie v EÚ. Cieľom SBOP však nie je vytvorenie akýchsi „európskych ozbrojených síl“. Kľúčové rozhodovacie právomoci, zodpovednosť, ako aj vlastníctvo samotných prostriedkov potrebných pre uskutočnenie misií ostáva naďalej v rukách členských krajín EÚ, pričom pod spoločné velenie EÚ prejdú iba počas doby ich vyslania v rámci misií SBOP – podobne, ako je tomu v NATO.

Doterajšie skúsenosti a existujúce krízy vo svete jednoznačne poukazujú na skutočnosť, že nasadenie ozbrojených síl môže zabezpečiť primárnu stabilitu a bezpečnosť v danej krízovej oblasti. Nepostačuje však na utvorenie podmienok pre trvalo udržateľný mier a stabilitu. Zároveň, Európska bezpečnostná stratégia vymenúva ako kľúčové bezpečnostné hrozby terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, regionálne konflikty, zlyhávajúce štáty a organizovaný zločin. Zvládanie týchto hrozieb jednoznačne vyžaduje schopnosť nasadiť široký rozsah nástrojov krízového manažmentu vrátane nevojenských, zameriavajúcich sa na predchádzanie konfliktom, resp. postkonfliktnú obnovu a stabilizáciu.

Proces budovania a rozvoja spôsobilostí preto predstavuje hlavnú oblasť aktivít SBOP, bez ktorej by následné uskutočňovanie misií krízového manažmentu bolo len ťažko možné. Z pohľadu úspešnosti SBOP je preto tento proces kľúčový. Dôraz je pritom kladený na schopnosť uskutočňovať misie krízového manažmentu v krátkom čase, nezávisle od geografickej vzdialenosti, koordinovaným spôsobom a samostatne, resp. v spolupráci s inými medzinárodnými aktérmi (OSN, NATO, OBSE, Africká únia, ASEAN).


 

Rozvoj spôsobilostí


Rozvoj spôsobilostí SBOP pre potreby misií krízového manažmentu prebieha v dvoch základných rovinách:
 
  • budovanie vojenských kapacít – nosnou iniciatívou v tejto oblasti je koncepcia budovania tzv. bojových skupín („Battle Groups“) ako jednej z foriem síl rýchleho nasadenia. Táto iniciatíva zároveň zohráva úlohu hnacieho motora reforiem, pretože vytvára prirodzený tlak na modernizáciu a reformu ozbrojených síl členských štátov EÚ. V oblasti koordinácie a posilňovania technologickej a výrobnej základne obranného priemyslu, výskumu a vývoja v Európe sa dôležitým aktérom stala Európska obranná agentúra, ktorá má ambíciu zastrešiť všetky kľúčové projekty, s dôrazom na budovanie nedostatkových vojenských kapacít. SR sa na aktivitách Agentúry podieľa od jej vzniku.
  • budovanie civilných kapacít – v tejto oblasti je dôraz kladený na budovanie databázy a prípravu expertov členských krajín EÚ, schopných pôsobiť v krízových regiónoch v rámci aktivít nevojenského charakteru, t.j. na oblasť polície, kontroly hraníc, súdnictva, právneho poradenstva, ľudských práv, civilnej ochrany a civilnej administratívy.

EÚ takto pokračuje v úsilí etablovať svoje postavenie vo svete nielen ako ekonomického, ale aj politického a bezpečnostného hráča. Snahou je postupné vybudovanie univerzálneho inventára nástrojov (vojenských, policajných, civilných, rozvojových, diplomatických), ktorý by EÚ umožnil (v súlade s Európskou bezpečnostnou stratégiou) pristupovať k riešeniu kríz vo svete komplexným spôsobom. Dôležitým predpokladom je zabezpečenie vzájomnej efektívnej koordinácie tohto širokého spektra nástrojov tak, aby konečným výstupom bol koherentný, synergický výstup EÚ (t.j. všetkých inštitúcií ako aj členských krajín EÚ) smerom navonok.


 

Príspevok SR do SBOP


SR svojím vstupom do EÚ potvrdila vôľu stať sa rešpektovaným demokratickým partnerom na európskej a medzinárodnej scéne. Zároveň sa stala jedným z aktérov rozhodovacích procesov v rámci EÚ. Týmto krokom sa zvýšila aj miera zodpovednosti SR za stabilitu a bezpečnosť vo svete.

Príspevok SR v rámci vojenských spôsobilostí EÚ (resp. NATO) sa riadi požiadavkami vyplývajúcimi v prvom rade z procesu plánovania rozvoja a modernizácie Ozbrojených síl SR, ktorý zohľadňuje hlavnú prioritu- zaručenie bezpečnosti SR. Druhým určujúcim faktorom sú požiadavky samotnej EÚ (NATO), ktoré vyplývajú zo spoločných záujmov a priorít definovaných napr. v Európskej bezpečnostnej stratégii (Strategickej koncepcii NATO) v súlade s princípmi solidarity a nedeliteľnej bezpečnosti členských krajín. Všetko sa to deje na základe neustáleho vyhodnocovania charakteru bezpečnostného prostredia, potenciálnych rizík a hrozieb, ktoré kladú vždy nové nároky na krajiny.

Nejedná sa o poskytovanie vojenských síl v pravom zmysle slova, keďže jednotky naďalej ostávajú vo „vlastníctve“ členských štátov a podliehajú ich zvrchovanej právomoci. Príspevky sú prijímané skôr vo forme záväzku pripravovať konkrétny druh síl (v súlade s požiadavkami EÚ, resp. NATO) aby ich bolo možné v prípade potreby použiť (na základe rozhodnutia Rady EÚ a po splnení ďalších vnútroštátnych procedúr). Samotný proces definovania požiadaviek a následnej prípravy týchto síl prebieha v rámci systému obranného plánovania, ktorý existuje predovšetkým v NATO („Force Goals“), no formuje sa aj v EÚ. Nie je náhodné, že tieto procesy v rámci oboch organizácií sú prepojené. Vzhľadom na vysokú finančnú náročnosť a vzácnosť požadovaných síl nie je možné, aby európske krajiny (ani tie najväčšie) pripravovali sily určené pre každú z organizácií zvlášť. Je preto dôležitým záujmom SR zabezpečiť, aby sa požiadavky zo strany EÚ aj NATO v zásade zhodovali. V súlade s touto zásadou jednotného príspevku („single set of forces“) sa SR rozhodla zjednotiť svoj príspevok pre EÚ a NATO.

Príspevky v rámci civilných spôsobilostí EÚ sa riadia do istej miery podobnými pravidlami, t.j. príprava a vysielanie síl do misií naďalej ostáva v plnej kompetencii členských krajín. Systém plánovania síl civilného krízového manažmentu na úrovni EÚ sa však zatiaľ iba formuje. V ich plánovaní a príprave sa úsilie sústreďuje do niekoľkých prioritných oblastí - polícia, právny štát, civilná správa, civilná ochrana, monitoring, podporné funkcie pre osobitných predstaviteľov EÚ – pričom východiskom sú opäť požiadavky vyplývajúce z hodnotenia bezpečnostného prostredia a charakteru kríz vo svete. Podobne sú aj príspevky členských krajín štruktúrované podľa spomínaných prioritných oblastí. Dňa 7. júna 2005 prijala vláda SR Koncepciu účasti SR v civilnom krízovom manažmente EÚ, ktorá rieši otázky výberu, vzdelávania a evidencie expertov CKM SR.


 

Bojové skupiny


Najprestížnejším a zároveň najnáročnejším druhom príspevku členskej krajiny pre sily EÚ v mierovom období je vytvorenie a poskytnutie jednotiek v rámci síl rýchleho nasadenia, ktorým sa skrátene hovorí bojové skupiny (Battle Groups - BG). Ide o bojové zoskupenia vo veľkosti práporu (približne 1500 osôb), ktoré budú schopné plného operačného nasadenia do 10 dní od prijatia rozhodnutia Rady EÚ. Malo by ísť o sily prakticky globálneho dosahu (v okruhu do 6 000 km od Bruselu), udržateľné v priestore nasadenia do 30 dní s možnosťou predĺženia do 120 dní (po doplnení, prípadne do príchodu stabilizačných jednotiek). Bojové skupiny môžu byť zostavené jednou krajinou, alebo v spolupráci viacerých krajín, pričom v pohotovosti sa striedajú každých šesť mesiacov. S ich použitím sa počíta v rámci širokého spektra úloh vrátane bojových operácií vysokej intenzity. Jednou z najpravdepodobnejších úloh je nasadenie týchto síl ako predvoja pre príchod väčšieho počtu mierových alebo iných stabilizačných síl.

SR sa na koncepte bojových skupín podieľa prostredníctvom dvoch projektov:
 
  • spoločná bojová skupina s Českou republikou bola v pohotovosti v druhej polovici roka 2009. Vedúcou krajinou bola ČR, pričom SR mala v rámci tejto bojovej skupiny pripravených k nasadeniu viac ako 420 príslušníkov Ozbrojených síl SR
  • spoločná bojová skupina pod vedením Poľska, za účasti Nemecka, Litvy a Lotyšska, bola v pohotovosti počas prvej polovice roka 2010. Príspevok SR do tejto bojovej skupiny bol 347 príslušníkov Ozbrojených síl SR.